Rok 2009 sa nám pomaly ale isto blíži k záveru a ten čas býva naplnený rôznym bilancovaním a poohliadnutím, čo nám priniesol a čo nám vzal. A keďže sme na hernom servery, moje poohliadnutie bude o tom, aký bol pre mňa rok 2009 z pohľadu hráča. Takže až máte záujem, tu sú tituly ktoré mi viac či menej spríjemnili končiaci práve končiaci rok ......
Prvý diel FF Tactics, ktorý vyšiel ešte na PSX a dočkal sa perfektného remaku na PSP patrí bezpochyby medzi moje TOP 3 titul všetkých čias. Ide o kríženec ťahovej stratégie a RPG, ktorý stojí pevne na dvoch dôležitých pileroch – neskutočne prepracovaný súbojový systém s RPG elementami vývoja postáv a príbeh, ktorý v histórii hier ťažko hľadá sebarovného. Preto som neváhal ani sekudu a bezhlavo siahol po duchovnom nástupcovi, ktorý tentoraz pre zmenu vyšiel na DS-ko. Pokračovanie bohužiaľ prišlo o jeden pilier. Zatiaľ čo sa súbojový systém jemne pozmenil, avšak stále ostal rovnako kvalitný, príbeh tentoraz vyšumel do stratena. Keby som chcel byť tvrdý tak poviem, že tam žiaden nie je. Takže tentoraz si užijete len skvelé súboje, ale bez potrebného príbehového pojítka medzi nimi, čo fanúšikov prvého dielu určite zamrzí.
Adventúrky ma sprevádzajú od mojich herných začiatkov a dnes človek už len nostalgicky spomína na ich zlaté časy, ktoré priniesly legendy ako Day of Tentacle či druhú diel The Legend of Kyrandia. A keďže tento žáner patrí k mojim najobľúbenejším, som rád aj za to málo, čo ešte stále vychádza. The Abbey (u nás predávané pod názvom Hříšne opátstvo) je inšpirované dielom Umberta Eca – Meno ruže. Keďže dielo dôkladne poznám ocenil som, že autori nekopírujú dej knihy, ale nechali sa len inšpirovať prostredím a základnou myšlienkou – vraždami v opátsve, ktorému dominuje tajomná a nedostupná knižnica. Veľkým plusom je aj grafika, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani u Disney-ho. Zamrzí len adventúrna zložka, ktorá nie je nijako nápaditá, problémy sú pomerne jednoduché a hrou tak preletíte ako nôž maslom. Hra tiež chýbajú zapamätania hodné momenty, takže pomerne rýchlo sa vám vydymí z pamäti.
Hneď zo začiatku roka ma čakalo prvé príjemné herné prekvapenie a vďačím za to práve hre Mirror´s Edge. Hra, ktorú buď zavrhnete po pár minutách alebo sa jej poddáte a ona vás pripraví o neskutočne veľa času. Osobne patrím k tým, ktorý podľahli čaru tejto hry a nechali sa dokonale vtiahnuť do jej sveta. Ide o hru, ktorá zmenila môj pohľad na priestor a spôsob, akým sa dá v ňom pohybovať. Taktiež je to hra, ktorá má neskutočnú vizuálnu prezentáciu a art dizajn, počnúc tým ako je spracované menu a končiac u tej najtemnejšej uličky v útrobách metra. Po dlhej dobe sa mi stalo opäť, že po skončení záverečných titulkov som automaticky stlačil NEW GAME, navolil HARD obtiažnosť a s chuťou som začal hrať znova. Bravo a tlieskam !!!
(tým, ktorí sa budú opäť čudovať, že na to ako to chválim to má nejako málo bodov, skúste spočítať, koľkým hrám som tento rok dal viac bodov)
Ratchet & Clank je duo, ktoré si nemôžete nezamilovať. Hlavne plecháč Clank je postavička, ktorá sa nezmazateľne zapísala do mojej pamäti a jeho briskný humor a nadhľad v každej situácii je jednoducho geniálny. A keďže predchádzajúci diel skončil tak, že Clank bol unesený tajomnými stvoreniami Zoni nevedno kam, neváhal som ani sekundu a vydal sa naprieč celou galaxiou s jediným cieľom – zachrániť ho. A dostal som presne to čo som čakal. Kvalitnú porciu zábavy, skvelú hrateľnosť a geniálny mix plošinovky a akčnej hry. Nič viac a nič menej, presne tak ako sme u tejto série už roky zvyknutí.
Na uvedenie tejto hry na PS3 som čakal pomerne dlho, nakoľko na Xbox bola vydaná zhruba v dobe, keď som ho predal a teda nestihol zahrať. Eternal Sonata je japonské RPG ako bič a nechýbajú mu žiadne pozitíva ani negatíva daného žánru. Príbeh je paralelou na život klavírneho géniusa Frederyka Chopina. Hra nám predkladá imaginárny svet, do ktorého sa Frederyk dostane počas jeho posledných hodín života umierajúc na tuberkulózu. Počas jeho rozhovorov s miestnym dievčaťom (ako jediná ovláda mágiu, ktorá je v jej svete považovaná za nevyliečiteľnú chorobu a preto je odsúdená na skorú smrť) nám predkladajú pohľad človeka, stojaceho na pokraji smrti, na ľudský život a jeho zmysel. Hra je síce lineárnejšia než talianske špagety pred varením ale príbeh, ktorý je doslova natrieskaný emóciami a zaujímavými úvahami o živote je to, čo vás bude hnať ďalej a ďalej a udrží vás u hry až dokonca.
Myslím, že pôvodný Broken Sword je zbytočné pripomínať všetkým, ktorých aspoň trocha zaujímajú dobré adventúrky. Hra pôvodne vyšla na PC a po mnohých rokoch sa dočkala svojho remaku s filmovým podtitulom – Director´s Cut. Ten tentoraz nevyšiel na PC ale prekvapivo na Wii a DS. Mne sa dostala do ruky handhaldová verzia a práve ovládanie paličkou je to, čo starým point-and-click adventúram sedí ako uliate. Remake sa dočkal novej úvodnej kapitoly, bol obohatený o nové puzzle, ktoré sú pomerne vhodne zakomponované do zvyšku hry a naopak v prípade DS verzie musíme oželieť narozprávané dialógy. Inak hra obsahuje presne to, čo PC originál a jediná výtka smeruje paradoxne k stylytusu, keďže hra niekdy nereaguje na jeho dotyky práve najpresnejšie.
Hra, ktorú som si chvaľabohu nekúpil, ale len požičal. Jasný dôkaz toho, že FPS-ky na PSP-čku nemôžu dobre fungovať, keďže nemá druhý analóg. Osobne nechápem, prečo sa autori neinšpirovali od tvorcou Killzone a keď už chceli preniest svet Resistance na malé obrazovky, mali to spraviť tak ako to bolo v prípade Killzone: Liberation a zvoliť klasický pohľad zhora, ktorý sa na PSP ovláda bez problémov. Takto môžete Retribution hrať buď so zapnutým autoaimom a prstom v nose alebo autoaim vypnúť a ťukať ako ďateľ do tlačítok v zúfalej snahe trafiť aspoň niečo. O príbehu a celkovo o univerze Resistance sa snáď ani nejdem vyjadrovať, lebo by som musel byť vulgárny.
Predtým, než som sa pustil do ďalšej hry, rozhodol som sa osviežiť si pamäť a nostalgicky opäť prebehnúť klenot medzi japonskými RPG hrami, a teda nič menšie než FF7. Hra padne na malý displej PSP perfektne a človek si až teraz uvedomí, aké nádherné technické spracovanie dokázali autori vytrieskať z PSX. O hudbe nemôžem povedať nič iné len to, že v mojom osobnom rebríčku ešte žiadna hra neprekonala dielo Nobuo Uematsu. No a do tretice tu máme fantastický príbeh, ktorému nechýbajú dramatické zvraty a fontána emócií. Jediné, čo mne osobne stále na FF7 vadí je fakt, že v určitých momentoch je hra neskutočne rozťahaná a zdržuje tak od príbehu. Niektoré pasáže by sa mohli kľudne vystrihnúť, prípadne skrátiť a hra by tak celkovo vyznela hutnejšie a kompaktnejšie.
Príbeh FF7 som si osviežil, takže dozrel čas pozrieť sa paradoxne nie na to, ako pokračuje, ale čo mu predchádzalo. Crisis Core totiž rozpráva príbeh Zacka, ktorý slúžil so Sephirotom ešte predtým, než začali udalosti známe z FF7. Samotná hrateľnosť je tentoraz akčnejšia, keďže súbojový sytém je real-time, matérie nám ostali a čo je najdôležitejšie, zostal vynikajúci príbeh, ktorý dopĺňa mozaiku udalostí z pôvodnej hry. Niekedy je až zarážajúce, ako jednotlivé veci do seba zapadajú a človek si chvíľami myslí, že obe hry boli po príbehovej časti písané súčasne, len Crisis Core vyšla podstatne neskôr. No a samozrejmosťou je technické spracovanie na hranici technických možností PSP, cut-scény ktoré vám vyrazia dych a hudba, ktorá vám bude znieť v ušiach dlho po tom, čo vypnete hru. Pokiaľ vlastníte PSP a milujete sériu FF, neexistuje jediný dôvod, prečo by ste si mali túto hru nechať ujsť.
Blue Dragon som hral ešte ako vlastník Xboxe a keďže išlo o pomerne príjemné, aj keď tento raz ničím výjimočné RPG, rozhodol som sa zahrať si aj jeho pokračovanie, ktoré sa objavilo na DSku. Hra okrem platformy však pozmenila aj štýl, a ide vlastne o sériu uzavretých arén, kde máte zničiť všetkých súperov. To všetko v real-time. Z hry sa ale vytratilo všetko, čo sa mi páčilo v prvom diely. Žiadne putovanie svetom, žiaden rozprávkový príbeh, žiadne kľudné a premyslené turn-base súboje. V mojich očiach jedno z najväčších sklamaní roka.
Pokračovanie Killzone som si kúpil čisto zo zvedavosti, keďže o hre sa tak vášnivo diskutovalo. Jednoducho som si ju chcel vlastnoručne ošahať. FPS-kám veľmi neholdujem a už vôbec nie tým vojnovým, ale zmena je život a treba skúsiť všetko. Paradoxne to nebolo také najhoršie a hru som dokonca dohral dokonca (čo sa nedá povedať o strielačke uvedenej o 2 odstavne nižšie). Killzone boduje na dvoch frontoch a boduje na nich presvedčivo. Ide samozrejme o technické spracovanie (ktoré exceluje najmä v poslednom levely) a najmä surovosť atmosféry vojnového konfliktu. U každej FPS-ky som mal dokonalý odstup od toho, čo sa deja na obrozovke, no surovosť Killzone 2 vám to nedovolí a vy sa doslova ocitnete uprostred boja. Keď už za nič iné, tak aspoň za toto si zaslúži uznanie.
Adventúr bolo v prvej polke roka naozaj poskromne a tak s blížiacim sa príchodom Secret Files 2 som zahral opätovne diel prvý. A tento raz pre zmenu na DSku (ide pôvodne o PC hru), nakoľko sa mi zapáčili lenivé víkendové rána, kedy sa prevaľujete v posteli s handheldom v ruke. Port na DSko je bezchybný a všetko čo svojho času platilo o PC verzii platí aj teraz. Secret Files: Tunguska je pohodová, nenáročná adventúra s otrepaným príbehom, ktorý adventuristi prežili už mnoho krát.
Ako som spomínaj, vojnové FPS veľmi nehrávam a keďže som chcel s niečim porovnať svoje dojmy z Killzone 2, voľba padľa práve na toľko chválené CoD: Modern Warfare, ktoré som našiel v bazare za ľudových NOK 200 (čo je suma, za ktorú si v Nórsku kúpite 3 pivá, inak je to cca 700 Sk). Hra ma však neskutočne nudila a to čo sa odohrávalo na obrazovke išlo úplne mimo mňa. Bolo mi jedno, či do mňa strielajú, či okolo mňa niečo vybuchuje, jednoducho žiadne pocity sa nedostavili a hru som aj napriek tomu, aké je vraj krátka, nedohral. Putovala späť do bazáru a ja som si istý, že už nikdy žiadne Call of Duty hrať nebudem.
Hra, ktorá to mala u mňa nahnuté. Pýtate sa prečo? Jednoducho úplne bez škrupín vykradla jednu z mojích TOP 3 hier – System Shock 2. A nebol to iba SS2, čím sa Visceral Games inšpirovali. Tých diel je neúrokom, a je jedno či to sú hry alebo filmy. Našťastie nápady, ktoré pozbierali u susedov zlepili do kompaktného celku, ktorý neuráža. Navyše sa celkom dobre hraje, aj keď neexistuje nič, čím by vás mohla prekvapiť. V mojom tohtoročnom rebríčku si tak Dead Space odnáša špeciálnu cenu – popcorn hra roka.
Porazený v kategórii o popcorn hru roka. Piate pokračovanie kultovej série sa odklonilo od bežných zombíkov a zaviedlo nás do slnkom zaliatej Afriky. Tým, ktorým nevadil old-school herný model, kedy nemôžete behať a strielať zároveň, si určite užili príjemnú a lineárnu strielačku. Tentokrát sa však nedá hovoriť o horrorovej atmosfére a hra ani neprišla s ničím novým, či inovatívnym. Ide jednoducho o stávku na istotu, pohodovú hrateľnosť a remeselne dobre odvedenú prácu.
Po všetkých tých predchádzajúcich akčných hrách som opäť dostal chuť na poctivé japan-RPG a tak som siahol po ďalšej klasike – remaku prvej časti Star Ocean, ktorý vyšiel na PSP. Ako už z názvu vyplýva, tento raz je fantasy premiešané so sci-fi a užijete si teda cestovanie v čase s cieľom zachrániť rodnú planétu pred nákazou, ktorá sa šíri krajom a mení obyvateľov na kamenné sochy. Na hre je síce cítiť, že už má pekných pár rokov za sebou a ani príbeh nepatrí k tým, ktorý by vám utkvel v mysli na nejaký dlhší čas, ale hra sa hraje veľmi príjemne a určite vám skráti čas, kedy niekam cestujete či len čakáte na zastávke.
V tomto roku sa objavilo na trhu pokračovanie Secret Files a ako správny adventurista som musel zistiť, koľká bije. Nebudem chodiť dlho okolo horúcej kaše a povie na rovinu, že v prípade Puritas Cordis ide o ďalšie veľké sklamanie roka. Od hry som nečakal, že by mala výrazne zažiariť na adventurnom neby, ale že to bude až taký prešlap, to som nečakal. Jediné pozitívum sú pekné a detailné backgroundy a fakt, že je to adventúra. Inak hra disponuje vyslovene mizerným príbehom, stupidnými postavami, nezmyselným kombinovaním predmetov a najvyšším počtom hot-spotov na obrazovku, aký som kedy v adventúre videl (a pritom 85% z nich je úplne zbytočných). Ruky preč, neberte ani v dobe adventúrneho sucha.
Po tom, ako som si pokazil s vyššie uvedonou hrou so siahol na osvedčenú klasiku, ktorá sa navyše skvele hodí na skrátenie čakania na Heavy Rain. Áno, Fahrenheit je ten povestný balzam na moju dušu. Originálna adventúra s ešte originálnejšim poňatím nenašla do dnešného nikoho, kto by sa vydal v jej stopách a všetko tak opäť ostáva na Quantic Dreams. Farenheit aj dnes s odstupom času je super hra, ktorá ponúka nevšedný herný zážitok. Škoda je len to, že v druhej polke sa autori odklonili od pomerne realisticky poňatej hry a stočili smerovanie príbehu do abstraktna. Pokial by aj druhá polovica bola na úrovni prvej, bol by Farenheit klenot galaktických rozmerov. Teraz už len treba dúfať, že sa to podarí s Heavy Rain.
Na jeseň spolu s padajúcim listím dorazila aj nová česká adventúra s názvom Memento Mori. Náročnosť hry sa drží pomerne pri zemi a k akej takej výzve sa dostanete až v samotnom závere, takže pokiaľ očakávate poriadny mozgolam, odporúčam skúsiť niekde inde. Ak sa však obzeráte po výbornom príbehu (aj keď s pomalším rozjazdom), nájdete tu pútavú psychologickú drámu (aj keď zo začiatku maskovanú za konšpiratívny triller) so skvelým zakončením, ktoré si budete pamätať dlho.
Mata Hari neosloví každého. Pokiaľ od adventúri očakávate poriadnu dávku kvalitných puzzle, vaše chute ostanú nenaplnené. Mini hry môžu odradiť veľkú časť old-school adventuristov, iných môže odradiť haprujúca logika či priveľké množstvo dialógov. Ale aj napriek všetkým týmto výhradám odporúčam, aby Mata Hari dostala šancu od každého milovníka adventúr, ktorému ide o kvalitný príbeh. Ak máte totiž radi tajomstvá, sprisahania a historické detaily, príbeh o Mata Hari je to pravé dobrodružstvo pre vás. Dobrodružstvo, ktoré vás zavedie späť do jedného z najkrajších období v histórii Európy až smerom k temnému období prvej svetovej vojny.
Ako najlepšie popísať Drakensang? Asi ako old-school hardcore RPG. Hra vsadila na osvedčené a rokmi preverené pravidlá, ponúka dostatočné množstvo rôznych skillov, vlastností a schopností a tvrdo vám dá pocitiť každý omyl, ktorý pri levelovaní spravíte. Grafika má príjemný rozprávkový nádych (aj keď je to také klamanie telom) a slušný, pozvolna sa rozbiehajúci príbeh. Pokiaľ máte radi RPG a hra vás doposial obišla, jednoznačne odporúčam na dlhé zimné večery.
Myslím, že nech napíšem o tejto hre čokoľvek, plno ľudí bude rozčarovaných a nechápavo krútiť hlavou. Ako sa niekomu môže páčiť lineárna a skriptami prešpikovaná hra? Veľmi jednoducho. Ide totiž o tak dynamický a intenzívny zážitok, ktorý sa nevidí len tak. Hra vás nenechá ani na chviľu vydýchnuť, stále sa deje niečo nové a celkové spracovanie a narábanie s atmosférou je ďaleko za bežným štandardom.
Po neviem ako dlhej dobe sa mi konečne podarilo dohrať posledné GTA. K tejto hre je asi čokoľvek zbytočné dodávať, keďže takmer každý má skúsenosť. Chlapci z Rockstaru opäť namiešali kvalitný mestský koktail s úctihodnou hernou dobou. Osobne považujem za škodu len fakt, že ku koncu im akosi dochádzal dych, keďže kvalita a zaujúmavosť charakterov išla v druhej polke hry podstatne dole. Keby udržali kvalitu po celý čas na úrovni Brusieho alebo Faustina s Mikhailom, hodnotenie mohlo byť ešte o kúsok lepšie.
Dalo by sa povedať, že takmer bezchybný reparát v podaní Ubisoft Montreal. Prvý AC mal obrovský potenciál a nápad na skvelú hru, avšak spracovanie trpelo neskutočným herným stereotypom. Stalo sa však niečo neuveriteľné, autori si všetky výtky hernej obce vzali k srdcu a pokračovanie je radosť hrať. Mestá sú živšie, úlohy nápaditejšie, do hry bolo implementovaných plno bonusov a spestrení. Hra sa nedrží rovnakej šablóny počas celej hernej doby a stále vás prekvapuje novými hernými prvkami. Hru je tentoraz naozaj radosť hrať a nemohol som sa od nej odlepiť pokiaľ som nemal dokončené úplne všetko (= platinová trofej). Celkovo hru hodnotím ako veľmi príjemné prekvapenie roka a právom sa dostala medzi moje deviatkové hry.
No a do tretice herné sklamanie mi predviedol Saboteur (a zasa veľa ľudí so mnou súhlasiť nebude). Hru, ktorú som očakával s veľkým nadšením a od ktorej som si sľuboval zaujímavý mix GTA a Assassin´s Creed ma rozčaroval tak, ako sa to žiadnej hre tento rok nepodarilo. Pandemici by sa mali učiť od Visceral, že keď povyberám nápady z rôznych hier, ako ich zlepiť do funkčného celku. Autori Saboteura totiž lepili, lepili a ono to pokope stále nedrží. Čím začať? Hra je nudná a repetetívna, lozenie po budovách ťažkopádne, jazdný model divný, textúry na budovách vyložene otrasné a pokiaľ postava, ktorú zachraňujete (a je navyše najlepší člen odboja) nevie vyliesť po rebríku (a to sa píše koniec roka 2009 !!!) tak sa ani nemôžete diviť, že EA štúdia Pandemic rozpustilo.
Hra, za ktorej hodnotenie sa ma už niektorí snažili ukameňovať ale ja si za ním pevne stojím. To, že hru má na svedomí Bioware ešte neznamená, že sa z nej posadím na zadok. Za jedno im však ďakujem. Ukázali (a dúfam, že nie len mne), že klasické RPG, ktoré je dominantou PC, je možné spraviť aj na konzole. Čo ma však sklamalo, že Bioware ako keby dochádzali nápady na skvelé príbehy. Inak si neviem predstaviť, prečo sa neustále kŕčovito držia tej istej fantasy šablóny. Že by im chýbala odvaha prísť s niečim originálnym?
V decembri dorazil na pulty obchodov aj remake oboch dielov God of War, čo som si samozrejme nemohol nechať ujsť. Kratos dokazuje, že má stále sily na rozdávanie a vyššie rozlíšenie spolu s plynulejším framerate mu jednoducho svedčí. Hra sa hrá rovnako dobre ako na PS2 a človek len neveriacky krúti hlavou, ako mohli niekoho napadnúť tak dokonale skĺbiť grécku mytológiu s fiktívnym príbehom. Remake je obohatený o podporu trofejí a pre ľudí, čo netrpezlivo čakajú na zakončenie trilógie je to povinnosť.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Okrem vyššie uvedených hier som mal rozohratých aj pár ďalších, ktoré som však z rôznych dôvodov nedohral. Chvíľu som rozmýšlal, či ich mám vôbec spomenúť, ale nakoniec som sa rozhodol, že áno. Aspoň bude o čom diskutovať. Takže medzi nedohraté hry (v zátvorke uvádzam dôvod) roku 2009 patria Stalker: Shadow of Chernobyl (nudil ma), The Witcher (strata motivácie pokračovať ďalej), The Vampyre Story (neskutočne ma iritovali komentáre Fredericka a kombinácia predmetov zrovna logikou neovplývala), Batman: Arkham Asylum (nudil ma) a Silet Hill: Homecomming (strata motivácie pokračovať). Medzi nedohrané hry patrí aj v článku spomínaný Saboteur, ale keďže mi k jeho zakončeniu chýbal skutočne len kúsok, bol spomenutý detailnejšie.
Momentálne mám rozohrané God of War II HD a na PSP je to Assassin´s Creed: Bloodlines. Keďže som si povedal, že posledné dva a pol týždňa tohto roka plánujem stráviť bez hier, iba v kruhu svojich známych a rodiny, s najväčšou pravdepodobnosťou ich tento rok dohrať nestihnem a ich čas sa naplní až v roku 2010.
Uncharted 2: Among Thieves (PS3) – 93%
Final Fantasy VII: Crisis Core (PSP) – 91%
Assassin´s Creed II (PS3) – 90%
God of War HD (PS3) – 90%
Mirror’s Edge (PS3) – 87%
No a aby sme mali kompletku, zoznam
Heavy Rain
Final Fantasy XIII: Versus
The Last Guardian
God of War 3
Final Fantasy XIII
No a na záver mi ostáva už len popriať vám šťastné a veselé, veľa herných darčekov pod stromčekom a úspešné vykročenie do nového roka !!!
@dickie aka worried muschroom
PRIHLÁS SA
1 
